Právo odpovedať

Autor: Marián Novák | 28.4.2008 o 8:05 | Karma článku: 5,20 | Prečítané:  878x

Bola raz jedna krajina a v tej krajine platilo právo na odpoveď. Ľudia mohli odpovedať na všetko, čo bolo napísané. Na novinové články, na billboardy a iné reklamy, na značky a tabuľky, ktoré obsahovali akýkoľvek nápis...

A toto svoje právo obyvatelia krajiny aj v hojnej miere využívali. Odpovedali na všetko písané, čo sa im nepozdávalo. Začalo to komentármi v reklamných letákoch zo supermarketov, ktoré im chodili domov. „Toto mydlo smrdí,“ objavilo sa namiesto tradičného sloganu o sviežej vôni. „Zase zdražujeme a okrádame ľudí. Príďte si k nám vyprázdniť svoje peňaženky,“ napísal jeden z nespokojných zákazníkov na titulnú stranu letáku, presne na miesto, kde predtým stála informácia o výnimočnej akcii.

Zo sveta reklamných trikov obchodných reťazcov sa právo na odpoveď prenieslo aj na bilboardy. „Vanish, škvŕn, špiny a koberca sa zbavíš. Extra silný, rozkladá podlahu, rozleptá parkety a vypáli dieru do koberca!“

Vtipnejšie vyzerali odpovede na predvolebných bilboardoch: „ZVER, socialistická debokracia. Súdruh Frco chce byť znova generálnym tajomníkom!“ alebo „Hnutie za diktátorské Slovensko – Vlado chce vaše hlasy, aby mohol rozhodovať za vás!“. Aj iné reklamné plochy, nielen predvolebne vyškierajúci sa politici, sa stali obľúbeným cieľom odpovedajúceho ľudu. „Ak ju vygrcáš, nie je čo riešiť.“ „Výhodná hypotéka, budúcnosť na ulici.“

Právo na odpoveď najvýraznejšie pomohlo bulvárnej tlači. Najbulvárnejšie z bulvárnych bulvárov začali vychádzať na 90 stranách denne, lebo zrazu mali podkladov pre svoju „tvorbu“ viac ako kedykoľvek predtým. A ešte akých exkluzívnych podkladov! Nadpisy typu: „S Honzíkom mám spoločné len ponožky!“, „Nevyhľadávam pohlavný styk so psom“, či „Ešte som nezomrel“ alebo „Spodné prádlo si na benzínke dolu nedávam“ sa stali novými senzáciami, ktorých každý deň priniesol toľko, koľko má Slovensko polozabudnutých celebrít. Navyše, nijaké periodikum zaoberajúce sa životom týchto „osobností“, si nemohlo dovoliť neuverejniť štvorstranovú rubriku „Norikine odpovede“. Obsah týchto strán sa zakrátko stal hneď po zakázaných stanách a horoskope najzaujímavejším v celých novinách. Ani vtipparáda nedosahovala takú čítanosť ako duchaplné výlevy ekonomickej expertky s takými pútavými názvami ako: „Ta pyšu debylyny, Braňo sa ňekupe nahí,“ alebo „Kdejaka sedlač z Bratislávi ma poučovať nebude,“.

Ostatné tlačoviny vydávali v každom druhom čísle namiesto rubriky Krimi jej odpoveďový ekvivalent s pomenovaním „Som nevinný“. Spravodajstvo pripravované zvrhlými, zaujatými a podplatenými novinárskymi príšerami zaniklo, namiesto toho sa k občanom dostávali len objektívne informácie z dielne samotných politických činiteľov a ich hovorcov. Na túto prácu vznikla dokonca nová funkcia – tlačový tajomník pre odpovede, či skrátene povedané odpovedač. Niektorí z nich, tí snaživejší, odpovedali aj na už uverejnené odpovede odpovedačov z konkurenčnej strany; a tí zase odpovedali naspäť a tak sa vzájomné odpovede prebíjali o priestor na papieri.

A čo je najpodstatnejšie - prezident bol nadmieru spokojný, pretože jeho krajina dosiahla najvyšší možný stupeň slobody prejavu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Nemecký tím zachránil najmenej pravdepodobný darca. Diktátor

Nemecký hokejový tím zachránil líbyjský diktátor pred krachom.

PLUS

Civilizovaná divočina. Na severe Slovenska to záhadne funguje

Oravská Polhora pôsobí ako vymyslená.


Už ste čítali?